ČAKANIE NA DRUHÉ SLOVO

            Postupne som sa naučil čítať Bibliu tak, že v nej nehľadám odpovede, ale skôr otázky. Niekedy sa mi dokonca zdá, že v celej hebrejskej Biblii sa Pán snáď častejšie pýta ako odpovedá. Na mnohé svoje otázky odpoveď v Biblii nenájdeme, aspoň nie odpoveď priamu a jasnú.
            Ľudia často siahajú po Biblii, aby v nej našli odpoveď na otázku, či existuje Boh. Následne sú prekvapení, že tá kniha takúto otázku nielenže nerieši, ale si ju vôbec ani nekladie. Biblia nestráca čas špekulatívnym „dokazovaním Boha“, ale ponúka nám v príbehoch o ľuďoch možnosť vstúpiť do ich skúsenosti s Bohom.

            Ak číta človek Bibliu poctivo, tak sa nad niektorými jej stránkami neubráni otázke, či ich naozaj inšpiroval Boh, alebo ich skôr diktoval sám diabol – tvrdil teológ Oldřich Daněk, ktorý štúdiu Písma venoval celý svoj život. K takým kapitolám nepochybne patrí aj rozprávanie o Abrahámovej obete. Keby Abrahám vypočul doslova a do dôsledkov prvý Boží príkaz, a prepočul by ten druhý, úplne opačný, stal by sa vrahom svojho syna. Ako však rozoznať medzi slovom „obetuj mi“ a „nerob mu nič zlého“? Vieme, že medzi tými, ktorí počujú vždy len to prvé slovo, a nečakajú na druhé, je celá rada fundamentalistov a náboženských fanatikov.
            Ale nepovyšujme sa nad nich príliš rýchlo. Kto z nás je schopný naozaj rozumieť Bohu, ktorý sa vyslovuje tak rozporuplne? Nie je niekedy aj naša viera natoľko zaujatá prvou vetou z Božích úst, že už nepočuje tú druhú? A možnože na žiadnu ďalšiu už nečakáme, pretože ju vlastne ani nechceme počuť. Veď kto z nás má odvahu vystaviť sa Bohu, ktorý ustavične prekračuje naše predstavy, ktoré sme si o ňom vytvorili, a tým nás núti znovu a znovu prehodnocovať náš pohľad na svet i na seba samých?

            Sőren Kierkegaard, bolestne nepokojný hľadač, večne nespokojný so sebou a cirkvou, sa ustavične týral príbehom o Abrahámovej obete. Krúžil okolo nej ako nočný motýľ okolo spaľujúceho plameňa. Tento severský mysliteľ sa vžíval do postavy Abraháma, ktorý bol Bohom vyvedený z krajiny istôt svojej minulosti a neskôr pozvaný, aby vo svojom synovi sám zabil celú zasľúbenú budúcnosť. Ktorý zobral so sebou zároveň syna i obetný nôž a na ceste viery prechádzal búrkami a temnotami pochybností – a napriek tomu nenechal v sebe zhasnúť plamienok nepochopiteľnej nádeje a dôvery v nepochopiteľného Boha. A práve táto nádej (nádej proti všetkej nádeji, ako ju nazýva apoštol Pavol v Rim 4,18) mu otvorila sluch pre druhé, spásne Božie slovo.

            V baránkovi, ktorého Abrahám obetoval namiesto svojho syna Izáka, vidí kresťanská tradícia predobraz Krista v jeho veľkonočnej obete na kríži. Ale aj tento novozákonný veľkonočný príbeh obsahuje dve rôzne Božie slová.
            Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Podľa Markovho evanjelia Ježiš opúšťa tento svet s touto vetou na perách. Pre mnohých je práve táto surová veta uholným kameňom ich viery. Onen výkrik znie ako výkrik bezvýchodiskového zúfalstva, priznanie konečnej porážky, popretie a odvolanie celého Ježišovho učenia viery, nádeje a lásky. Chesterton komentoval Ježišov výkrik na kríži poznámkou, že „keby si ateisti mali zvoliť svoje náboženstvo, mali by si vybrať kresťanstvo, pretože v ňom sa na okamih Boh zdal byť ateistom.“
            Ježišov výkrik na kríži popisuje zrejme to, čo Apoštolské vyznanie viery vyjadruje vetou „zostúpil do pekiel“. Ježiš bol natoľko solidárny s hriešnikmi, že vzal na seba priepastnú ničotu opustenosti, úplné odtrhnutie sa od Boha. Veď čo iné znamená slovo peklo? Keď ľudová fantázia osídlila peklo čertmi a mučiarňami, možno tým chcela zakryť ešte väčšiu hrôzu, ktorú budí predstava priepasti nepredstaviteľnej prázdnoty večného Nič.

            Kríž však nie je posledným slovom Ježišovho príbehu. S rozbrieždením veľkonočného rána prichádza ďalšia zvesť – Boh prehovára znova. Tým druhým slovom je vzkriesenie - šifra, ktorej však nerozumeli ani apoštoli, keď im Ježiš o tom hovoril a stále pramálo tomu rozumieme aj my. „Ak si o niečom myslíš, že to poznáš, tak si buď istý, že to nie je Boh,“ napísal svätý Augustín. To platí aj o vzkriesenom Kristovi, milujúcom prekvapenia. Ak si myslíš, že ho už nemusíš hľadať a objavovať, tak sa s ním ani nestretneš.
            Ježiš nežiada od svojich učeníkov nijaké teórie o vzkriesení, ale to, aby aj oni sami „vstali zmŕtvych“ a začali už teraz a tu „žiť úplne novým životom“ (Rim 6,4) – a novosť tohto života spočíva v „ježišovskom štýle“ vzťahu k druhým, k svetu, k životu, k Bohu.

            Viera, ktorá neprejde Veľkým piatkom, nikdy nedozreje k veľkonočnej plnosti. Aj pre nás – obvykle v hodine skúšky, ak v nádeji ňou kráčame s Bohom – zaznieva ešte ďalšie Božie slovo. Opakujem: Abrahám možno obstál v skúške nie preto, lebo bol ochotný obetovať syna, ale preto, lebo i v hodine, kedy sa mu Boh zahalil úplne do nepochopiteľnosti, predsa sa na dne svojho srdca nevzdal nádeje, že Boh ho v skúške neopustí, že nepoprie sám seba. A snáď práve preto Abrahám neprepočul ono druhé, rozhodujúce Božie slovo.
            Preto je pre nás Abrahám príkladom viery, ktorý nás pozýva, aby sme sa nebáli s dôverou vkročiť do nepreniknuteľného oblaku Božieho tajomstva, aby sme boli odhodlaní necúvnuť pred priepasťou, z ktorej dostávame závrat a preto často ustupujeme do húštin vlastných námietok.
            Poznám okamihy, kedy je človek veľmi blízko tomu, aby „skoncoval s Bohom“. Ale nie raz práve vo chvíli najväčšej krízy prichádza k nemu, ak si nezatvrdil svoje srdce, Boh, ktorý vyslovuje svoje spásne druhé slovo.
            Človek by sa nemal báť skúšky. Mal by sa obávať len toho, aby ho v kríze neoslepilo zúfalstvo, strata nádeje. Nádeje, že je s nami ten, ktorý má slová večného života, i keď je niekedy naozaj veľmi ťažké týmto slovám porozumieť a prijať ich.

(zdroj: Tomáš Halík, Chci, abys byl, str. 28-43)